Milindapañha

Anumānapañha

Buddhavagga

3. Gihi­pabba­ji­ta­sammā­paṭi­patti­pañha

“Bhante nāgasena, bhāsitampetaṃ bhagavatā—‘gihino vāhaṃ, bhikkhave, pabbajitassa vā sammā­paṭi­pattiṃ vaṇṇemi, gihī vā, bhikkhave, pabbajito vā sammāpaṭipanno sammā­paṭi­pat­tādhika­ra­ṇa­hetu ārādhako hoti ñāyaṃ dhammaṃ kusalan’ti. Yadi, bhante nāgasena, gihī odātavasano kāmabhogī putta­dāra­sambā­dha­sayanaṃ ajjhāvasanto kāsikacandanaṃ paccanubhonto mālā­gandha­vi­lepa­naṃ dhārento jāta­rūpa­rajataṃ sādiyanto maṇi­kuṇḍa­la­vicit­ta­moḷi­baddho sammāpaṭipanno ārādhako hoti ñāyaṃ dhammaṃ kusalaṃ, pabbajitopi bhaṇḍu­kāsāva­vat­thava­sano para­piṇḍa­maj­jhupagato catūsu sīlakkhandhesu sammā­pari­pūra­kārī diyaḍḍhesu sikkhā­pada­satesu samādāya vattanto terasasu dhutaguṇesu anavasesaṃ vattanto sammāpaṭipanno ārādhako hoti ñāyaṃ dhammaṃ kusalaṃ. Tattha, bhante, ko viseso gihino vā pabbajitassa vā? Aphalaṃ hoti tapokammaṃ, niratthakā pabbajjā. Vañjhā sikkhā­pada­gopanā, moghaṃ dhuta­guṇa­sa­mādā­naṃ, kiṃ tattha duk­kha­manu­ciṇ­ṇena, nanu nāma sukheneva sukhaṃ adhigantabban”ti.

“Bhāsitampetaṃ, mahārāja, bhagavatā—‘gihino vāhaṃ, bhikkhave, pabbajitassa vā sammā­paṭi­pattiṃ vaṇṇemi, gihī vā, bhikkhave, pabbajito vā sammāpaṭipanno sammā­paṭi­pat­tādhika­ra­ṇa­hetu ārādhako hoti ñāyaṃ dhammaṃ kusalan’ti. Evametaṃ, mahārāja, sammā­paṭi­pan­nova seṭṭho, pabbajitopi, mahārāja, ‘pabbajitomhī’ti na sammā paṭipajjeyya, atha kho so ārakāva sāmaññā, ārakāva brahmaññā, pageva gihī odātavasano. Gihīpi, mahārāja, sammāpaṭipanno ārādhako hoti ñāyaṃ dhammaṃ kusalaṃ, pabbajitopi, mahārāja, sammāpaṭipanno ārādhako hoti ñāyaṃ dhammaṃ kusalaṃ.

Api ca kho, mahārāja, pabbajitova sāmaññassa issaro adhipati; pabbajjā, mahārāja, bahuguṇā anekaguṇā appamāṇaguṇā, na sakkā pabbajjāya guṇaṃ parimāṇaṃ kātuṃ.

Yathā, mahārāja, kāmadadassa maṇiratanassa na sakkā dhanena aggho parimāṇaṃ kātuṃ ‘ettakaṃ maṇiratanassa mūlan’ti; evameva kho, mahārāja, pabbajjā bahuguṇā anekaguṇā appamāṇaguṇā, na sakkā pabbajjāya guṇaṃ parimāṇaṃ kātuṃ.

Yathā vā pana, mahārāja, mahāsamudde ūmiyo na sakkā parimāṇaṃ kātuṃ ‘ettakā mahāsamudde ūmiyo’ti; evameva kho, mahārāja, pabbajjā bahuguṇā anekaguṇā appamāṇaguṇā, na sakkā pabbajjāya guṇaṃ parimāṇaṃ kātuṃ.

Pabbajitassa, mahārāja, yaṃ kiñci karaṇīyaṃ, sabbaṃ taṃ khippameva samijjhati no cirarattāya. Kiṃ kāraṇā? Pabbajito, mahārāja, appiccho hoti santuṭṭho pavivitto asaṃsaṭṭho āraddhavīriyo nirālayo aniketo paripuṇṇasīlo sallekhitācāro dhutap­paṭi­patti­kusalo hoti, taṃ kāraṇā pabbajitassa yaṃ kiñci karaṇīyaṃ, sabbaṃ taṃ khippameva samijjhati no cirarattāya. Yathā, mahārāja, nig­gaṇṭhi­sama­su­dhota­uju­vimala­nārāco susajjito sammā vahati; evameva kho, mahārāja, pabbajitassa yaṃ kiñci karaṇīyaṃ, sabbaṃ taṃ khippameva samijjhati no cirarattāyā”ti. “Sādhu, bhante nāgasena, evametaṃ tathā sampaṭicchāmī”ti.

Gihi­pabba­ji­ta­sammā­paṭi­patti­pañho tatiyo.